Validácia je svetlom v demencii. Ako ho zažať ?

Marianna Kličová

Vedúca sestra
Zariadenie sociálnych služieb Slnečný dom, n.o.

Skúste sa so mnou vžiť do situácie, že Vám nik nerozumie. Fungujete v určitom prostredí, komunite, rodine, v škole, v práci. Prežívate svoje pocity intenzívne, komunikujete s okolím, rozprávate sa, snažíte sa vysvetľovať, ale druhá strana Vás nechápe. Mávne rukou, odoženie Vás, vysmeje sa, uštipačne hodí poznámku, pobaví sa aký ste nemožný, odpovie Vám otázkou v ktorej nenachádzate odpoveď. Aké sú Vaše pocity? Možno sklamanie, skľúčenosť, hnev, opovrhnutie, agresia, zloba, zúrivosť, stiesnenosť, depresia...

V bežnom živote sa nám to niekedy stáva J . Predstavte si však, že by ste to mali prežívať každý deň. Pri väčšine situácií v ktorých sa ocitneme. Bolo by to hrozné!!!! Ani nechcem vedieť, aké by boli naše pocity a sami uznáte, že by sme sa všemožne snažili z tejto situácie čím skôr odísť. A hľadali by sme spôsoby... Určite by sme boli nesmierne šťastní, ak by sme stretli svetlo. Našli by sme ČLOVEKA, ktorý nám ROZUMIE, pohladí sklamanú a ubolenú dušu i myseľ.

Taký je svet demencie.

Poruchy chovania spojené s demenciou, bývajú zdrojom veľkých problémov. Podráždenosť, halucinácie, bludy, monotónne pohyby, premiestňovanie predmetov, zabúdanie... Prehliadať nemožno ani tých, ktorí sa sťahujú do ústrania, nejedia, alebo nepijú. Nároky na ošetrovateľskú starostlivosť sú až extrémne. Dementný človek sa nemôže prispôsobiť, naopak, to my musíme vychádzať v ústrety jeho potrebám. Je prirodzené, že rodinní príslušníci ťažko znášajú fakt, že ich blízky je dementný a jeho stav sa zhoršuje. Na druhej strane i dementní ľudia môžu byť schopní vývoja a rehabilitácie. Ľuďom s demenciou býva zložité rozumieť, zle znášajú všetky druhy stresu. Jednou z ciest ako ich lepšie pochopiť je VALIDÁCIA.

Validácia je:

metóda empatickej komunikácie s veľmi starými ľuďmi s demenciou, berie do úvahy všetky zložky starého človeka, pracuje s jeho životným príbehom.
akceptuje človeka takého, aký je. Ide o rešpektovanie emócií a vnútorného prežívania dezorientovaných ľudí. Vojsť do vnútorného sveta týchto ľudí je umením validácie.

Cieľom validácie je obnoviť dôstojnosť, zvýšiť sebahodnotenie, zmierniť úzkosť a zabrániť ústupu do fázy vegetácie. Vychádza z poznania, že pre starších ľudí je veľmi dôležitá minulosť. Potrebujú, aby im niekto empaticky načúval, pomohol poriešiť veci z minulosti a dospieť k rozhodnutiam skôr ako odídu. Zakladateľkou a autorkou validácie je Naomi Feil.

Naomi Feil opisuje štyri štádia dezorientácie starého človeka:

štádium nedostatočnej orientácie
štádium časovej „zmätenosti“
štádium opakovaných pohybov
štádium vegetovania

Všetky štádiá súvisia s minulosťou. Starý človek má potrebu vyjadriť nevyjadrené negatívne pocity z minulosti.

V našej každodennej praxi sa presviedčame, že individuálna práca s klientom je veľmi dôležitá e určená pre klientov, ktorí sa dožadujú odchodu domov, vykazujú prejavy smútku, letargie, sťažujú sa, sú nespokojní, sú v štádiu vegetácie a pod.

Cieľom validácie je spomaliť prechod do horšej fázy, resp., aby klient neupadol do fázy vegetovania, úplného stiahnutia sa klienta. Taktiež je cieľom prinášať spokojnosť a vyrovnané prežívanie staroby, uspokojovať základné ľudské potreby a zomrieť vyrovnaný so svojím životom. Hlavným cieľom individuálnej práce s klientom je spomalenie progresie ochorenia, odstránenie prejavov nespokojnosti , ústup letargie, smútku a dožadovanie sa domova.

Techniky validácie

Techniky validácie sú jednoduché. Nie sú určené iba terapeutom, ale každému, kto sa so starými dementnými ľuďmi stretáva:

zaobchádzanie s klientmi s úctou a každého vnímať ako individuálnu osobu
nesnažiť sa o zmenu správania osoby, akceptovať ho a snažiť sa uspokojiť jeho individuálne potreby ktoré vyjadruje v správaní
zdieľať emócie klienta bez toho, aby sme zisťovali pravdivosť okolností
nikdy klienta neklameme, lebo na určitom stupni vedomia poznajú pravdu
ak klient niečo, niekoho počuje alebo vidí, čo my nevidíme a ani nepočujeme, akceptujeme to ako časť jeho osobnej reality
akceptovať a uznať, že zážitky z minulosti sa môžu oživiť, skúmať emócie bez predsudkov a s empatiou
nepýtať sa nikdy ,,prečo“, ale lepšie je opýtať: kto, čo, kde, kedy, ako
používať zvučný, hlboký a láskavý hlas
spomínanie
používanie dotykov
používanie hudby

Jeden príbeh z praxe...

Rozrušený klient sa pýta domov. Má potrebu dokončiť nedokončenú prácu, chce

skontrolovať deti, pretože zostali samé doma a ide búrka. Prežíva nesmierne obavy. Nevie nájsť cestu, zmätene hľadá autobus, alebo iný spôsob dopravy. „Domov, musím ísť domov“ opakuje neustále. Nepýtame sa prečo..., dobre vieme, že presviedčanie a slová, že to tak nie, by boli zbytočné. Chceme mu pomôcť, vyviesť ho z temného lesa úzkosti a strachu, ukázať mu cestu, sprevádzať ho.

Chytíme ho za ruku, pohladíme, ideme spolu na zastávku autobusu. Chvíľu čakáme... v tichu, čakáme čo bude. Klient po chvíli povie: “ Poďme domov, autobus dnes nepôjde.“ Vrátime sa späť. Boli sme radi, že sme chvíľu dokázali sprevádzať. Našli si čas, porozumeli. Chvíľu sme „kráčali v topánkach klienta“ a tak pomohli odohnať strašiaka úzkosti ....možno nachvíľu, ale nech, aj táto chvíľočka stála za to!

Ďalšie články od blogera:
Marianna Kličová

Marianna Kličová

Sestra

Marianna Kličová

Ako vyhrať vojnu s dekubitom ?

Posledné články všetkých blogerov: