KEĎ PLAČE NEBO
SPRÁVA Z NEBA
Keď človek človeka pre prospech rýchlo minie
A prázdne srdce hľadá pravdu v zhluku slov
Nebeská slza ticho po tej zemi plynie
Čaká, kým láska vráti pokoj do domov
Milovaní na Zemi, pýtate sa niekedy, kedy plače nebo?
Nie vtedy, keď prídu búrky.
Nie vtedy, keď sa more rozbúri,
ani keď sa zatrasie zem.
Nebo plače vtedy, keď človek prestane vidieť človeka.
Keď matka večer plače do vankúša,
pretože jej vlastné dieťa už nemá čas zavolať.
Keď starý človek čaká pri okne na niekoho,
kto kedysi sľúbil:
„Nikdy ťa neopustím.“
Keď dieťa potrebuje objatie
a namiesto neho dostane krik. Keď sa manželia, ktorí kedysi prosili, aby mohli zostať spolu, dnes hádajú o to, kto má pravdu.
Keď človek leží chorý a viac sa bojí samoty než svojej choroby.
Nebo plače, keď máte plné stoly, ale prázdne srdcia.
Keď máte tisíc priateľov v telefóne,
ale nikoho, komu môžete večer povedať:
„Dnes mi nie je dobre.“ Plačeme, keď klamstvo dostane prednosť pred pravdou,
keď peniaze dostanú väčšiu cenu než život
a keď moc zabudne na pokoru.
Plačeme, keď sa smejete cudziemu nešťastiu.
Keď odsudzujete človeka bez toho,
aby ste poznali jeho noc.
Keď odpustenie stojí pred vašimi dverami
a vy mu ich neotvoríte.
V tom chladnom prachu, kde sa pýcha hniezdi
A tisíc mien máš v svojom telefóne
Nebo ti v noci zhasne tvoje hviezdy
Keď nikto nesedí pri tvojom vlastnom tróne
Keď matka čaká a brat brata súdi
Bez toho, aby poznal jeho čiernu noc
Vtedy sa zhora tichá bolesť budí,
A slza naša volá lásku na pomoc
A najviac plače nebo možno vtedy,
keď človek odchádza zo sveta a tí, ktorí ho milovali,
si až pri jeho poslednom dychu uvedomia,
koľko slov zostalo nevypovedaných.
„Mal som ťa rád.“ „Prepáč.“ „Ďakujem.“ „Zostaň ešte chvíľu.“
Prečo to hovoríte až vtedy? Veď ešte dnes môžete.
Preto vám túto správu neposielame ako výčitku.
Posielame ju ako posledné tiché varovanie lásky.
Kým máte koho objať , objímte.
Kým máte komu zavolať , zavolajte.
Kým môžete odpustiť odpustite.
Kým môžete povedať „ľúbim ťa“ , nečakajte na zajtra.
A keď dnes stretnete človeka, ktorý sa usmieva, nepredpokladajte, že je šťastný.
Možno len nechce, aby ste videli jeho slzy.
Nečakaj na deň, keď zhasne plameň sviečky,
A pri tom hrobe povieš unavené „prepáč“.
Tie naviac slová nesie život krehký
Skús ich hneď dneska do tých dlaní vliať
Kým ruka hreje a kým človek dýcha
Objím ho pevne, zahoď márny strach
Nech v tvojom slove nezostane pýcha,
Čo mešká s vďakou v zemských hodinách
Nebo neplače preto, že Zem je stratená.
Plače preto, že vie, koľko dobra v nej ešte je
a ako často ho nechávate zomrieť mlčaním.
A predsa vám ešte stále verí.
Lebo každé ráno, keď sa človek rozhodne byť o trochu lepším človekom,
jedna nebeská slza sa zmení na svetlo.
Preto, milovaní, nečakajte, kým bude nebo plakať nad vami.
Urobte dnes niečo, čím ho rozosmejete.
Tak vstaň a premeň túto slzu na jas
Nech zemské ráno novým svetlom vonia zas
Boh tvojej duši verí v každom čase
On z hlbín noci dvíha tvoj úprimný hlas
Rozosmej nebo jedným malým skutkom
Co potichu a s láskou vykonáš hneď dnes
A celá zem sa zbaví svojich pút letkom
Kým tvoje srdce stúpa k bránam nebies
Janek, 30.08.2026