PÝTAJME SA SESTIER:

Čo vlastne znamená dobré ošetrovateľstvo?

Keď sa povie sestra, mnohí si predstavia lieky, injekciu, preväz či meranie tlaku. Ošetrovateľstvo je však omnoho viac. Je to odborné premýšľanie o človeku v jeho celistvosti – o jeho bolesti, spánku, výžive, hydratácii, bezpečí, pohybe, dôstojnosti, vzťahoch aj nádeji.

Človek nie je diagnóza

Nedávna bolestivá skúsenosť s blízkym človekom mi znovu veľmi silno pripomenula niečo, čo v ošetrovateľstve poznáme celé desaťročia.

Človek nie je diagnóza. Nie je výkon. Nie je posteľ ani „prípad“.

Je to človek so svojimi potrebami.

Keď ochorie, zoslabne alebo sa stane odkázaným na pomoc druhých, tieto potreby nezmiznú. Práve naopak – často sa stanú ešte naliehavejšími.

Človek potrebuje dýchať bez ťažkostí, mať zmiernenú bolesť, dostatok tekutín a výživy, pokojne spať, cítiť sa bezpečne, pohybovať sa podľa svojich možností, rozumieť tomu, čo sa s ním deje, mať kontakt so svojimi blízkymi a zachovať si dôstojnosť, súkromie a pocit kontroly nad vlastným životom.

A práve tu sa začína skutočné ošetrovateľstvo.

Sestra nie je iba vykonávateľkou ordinácií lekára

Lekár diagnostikuje, určuje liečbu a medicínsky postup.

Sestra má svoju vlastnú odbornú zodpovednosť.

Pozoruje človeka. Posudzuje jeho potreby a riziká. Sleduje zmeny zdravotného stavu. Plánuje ošetrovateľskú starostlivosť. Predchádza komplikáciám. Zmierňuje utrpenie. Podporuje sebestačnosť. Komunikuje s pacientom aj rodinou. A keď zachytí problém, ktorý presahuje jej kompetencie, musí ho včas eskalovať.

Ošetrovateľstvo preto nie je len súbor úkonov.

OŠETROVATEĽSTVO JE PROFESIONÁLNE PREMÝŠĽANIE O ČLOVEKU V JEHO CELISTVOSTI.

Maslow ako jednoduché memento

Sestry sa počas vzdelávania učia o potrebách človeka a o holistickom prístupe. Maslowova hierarchia potrieb je jedným z jednoduchých rámcov, ktorý nám stále pripomína dôležitú vec: človeka nemožno rozdeliť na diagnózy, výkony a jednotlivé orgánové systémy.

Na úplnom základe sú biologické potreby – dýchanie, výživa, hydratácia, spánok, odpočinok, vyprázdňovanie, hygiena, tepelný komfort, pohyb a zmiernenie bolesti.

Nasleduje bezpečie – pokoj, stabilita, ochrana, predvídateľnosť a informácie.

Potom sociálne potreby – kontakt, blízkosť, rodina, spolupatričnosť a komunikácia.

Ďalej úcta a dôstojnosť – rešpekt, autonómia, možnosť rozhodovať a zachovanie identity.

A napokon zmysel, nádej, vnútorný pokoj a duchovné potreby.

Nie sú to „bonusy“ navyše.

Sú súčasťou toho, čo človek v chorobe potrebuje.

Ak pacient trpí nezvládnutou bolesťou, nespí, je dehydratovaný, nedostatočne živený, vystrašený, osamelý alebo dezorientovaný, potom aj správne indikovaná a technicky kvalitná medicínska liečba môže strácať časť svojho prínosu.

Je to niekedy ako liať vodu cez sito.

Operácia môže byť perfektná. Farmakoterapia správne nastavená. Rehabilitácia správne indikovaná. Ale ak nám uniknú základné potreby človeka, nevytvorili sme podmienky, aby z liečby mohol čo najviac získať.

Pri krehkom človeku rozhodujú aj „malé veci“

Pri staršom, polymorbídnom alebo veľmi krehkom človeku je hranica medzi stabilitou a zhoršením často veľmi tenká.

Niekoľko nocí bez spánku. Málo tekutín. Neliečená bolesť. Niekoľko dní bez pohybu. Strach. Osamelosť.

Každá z týchto vecí sa môže zdať malá. Spolu však môžu prispieť k úzkosti, dezorientácii či delíriu, zníženému príjmu potravy, dehydratácii, malnutrícii, imobilite a ďalšiemu funkčnému poklesu.

Práve preto je úloha sestry taká dôležitá.

Dobrá sestra nevidí iba výkon, ktorý má vykonať.

Vidí človeka, ktorému ho poskytuje.

Pýtajme sa sestier

Nie iba:

Bol výkon vykonaný?

Pýtajme sa aj:

– Bola bolesť rozpoznaná a riešená?
– Ako pacient spal?
– Jedol a pil dostatočne?
– Bola sledovaná jeho výživa a hydratácia?
– Bol mobilizovaný podľa svojich možností?
– Cítil sa bezpečne?
– Rozumel tomu, čo sa s ním deje?
– Všimli sme si zmenu nálady, úzkosť, strach alebo zmätenosť?
– Mal kontakt s blízkymi?
– Zachovali sme jeho dôstojnosť?
– Čo sa vďaka našej starostlivosti stabilizovalo, zlepšilo alebo čomu sme dokázali predísť?

To sú otázky, ktoré patria k ošetrovateľstvu rovnako ako správne podaný liek či kvalitne urobený preväz.

Čo môže rodina od ošetrovateľskej starostlivosti očakávať?

Rodina nemusí poznať odborné štandardy ani zdravotnícku terminológiu.

Je však úplne v poriadku pýtať sa:

„Ako mamka dnes jedla?“
„Koľko vypila?“
„Ako spala v noci?“
„Bolelo ju niečo?“
„Bola dnes mobilizovaná?“
„Ako sa cíti?“
„Nie je zmätenejšia ako inokedy?“
„Čo je dnes cieľom starostlivosti?“

Takéto otázky nie sú kontrolou sestry.

Sú súčasťou dobrej spolupráce medzi rodinou a odborným tímom.

Rodina pozná svojho blízkeho iným spôsobom ako profesionáli. Vie, čo je pre neho typické, čo má rád, čoho sa bojí, ako komunikuje a kedy sa jeho správanie začína meniť.

Práve spojenie odborného pohľadu sestry a skúsenosti rodiny môže byť pre kvalitu starostlivosti veľmi cenné.

„Sestry nemajú čas.“ Je to vždy odpoveď?

Mnohé pracoviská dnes zápasia s nedostatkom sestier, vysokou záťažou a časovým tlakom. Je to reálny systémový problém a nemožno ho zľahčovať.

Nie každá medzera v základnej starostlivosti však vzniká iba nedostatkom pracovníkov.

Úlohu zohrávajú aj priority, organizácia práce, odborné vedenie, spôsob odovzdávania informácií a kultúra pracoviska.

Starostlivosť o potreby človeka preto nesmie závisieť od toho, či má práve službu výnimočne empatická sestra.

Musí byť štandardom.

KVALITA NEVZNIKÁ AŽ PRI AUDITE. KVALITA VZNIKÁ PRI ČLOVEKU.

V rozpoznanej bolesti.

V pohári vody podanom v správnej chvíli.

V pomoci pri jedle.

V pokojnom spánku.

V bezpečnej mobilizácii.

V dobrej polohe na lôžku.

V pokojnom vysvetlení.

V telefonáte rodine.

V rešpekte k intimite.

V tom, že si niekto všimne zmenu skôr, ako z nej vznikne komplikácia.

Manažérstvo kvality potom znamená zabezpečiť, aby tieto veci neboli náhodné.

Potreba musí viesť k plánu. Plán k starostlivosti. Starostlivosť k výsledku. Výsledok k hodnoteniu. A hodnotenie k ďalšiemu zlepšovaniu.

Takto chápeme kvalitu aj my.

V Slnečnom dome aj v Ošetrovateľskom centre sa usilujeme vytvárať prostredie, v ktorom takéto ošetrovateľstvo nie je výsledkom výnimočnosti jednotlivca, ale prirodzeným štandardom a kultúrou každodennej starostlivosti.

Aj my sa stále učíme. Sledujeme výsledky, pracujeme s rizikami, počúvame pacientov, prijímateľov aj ich rodiny a hľadáme miesta, kde môžeme byť lepší.

Pretože kvalita nikdy nie je hotová.

Toto nie je niečo navyše

Máme odborné poznatky. Máme štandardy. Máme vzdelané sestry.

Komplexný ošetrovateľský manažment nie je nadštandardom ani „niečím navyše“.

Je samotnou podstatou profesie.

Potrebujeme, aby jeho obsah žil v každodennej starostlivosti.

VIDIEŤ ČLOVEKA CELÉHO.

Možno práve v tejto jednoduchej vete je ukryté veľmi veľa z toho, čo od dobrého ošetrovateľstva potrebujeme.

Pretože dobré ošetrovateľstvo nie je to, čo zostane po medicíne.

Je jednou z podmienok, aby medicína, rehabilitácia aj sociálna podpora mohli človeku priniesť svoj skutočný úžitok.

PhDr. Zuzana Fabiánová, MBA