Schody do neba
Studené oči, bez výrazu tvár,
dlhý plášť city zahalil, nádej pochoval,
Smrtka už opäť kosu brúsi, tep je šialený,
no Ľadovec si dáva načas - vraj to nezmení –
Keď človek pácha Peklo na Zemi...
Mračí sa Nebo, kvíli Zem
pre slová : „Pomôcť nemôžem“.
buráca Zem a Nebo narieka,
keď Človek nechce chrániť Človeka,
... a bez milosti, mrazivo
mu krehučkému odopiera Nádej a Právo na Život...
... presmutné,
neviem čia to bude vina,
no ja som Vďakabohu iná,
mám okná mysle, srdca dokorán,
dojatá, vďačná modlitbičku odriekam :
„Nádherný Život - krásny deň,
Ja so slzami ďakujem,
že sama nie som krehká, chorá, slabá,
no prepotrebná ako soľ,
múdrosti čaša, pohár zlatý
prinášam zázraky a zvraty,
zariadim nečakaný zlom
a podobám sa anjelom,
čo vôbec nemusia spať veľa...
Láskavý Bože, pomáhaj mi snívať,
pripomínaj mi správny sen :
nech nenadávam, nenariekam,
no ako silná, živá rieka,
beznádej, bolesť vyplavím,
vyliečim rany, strachy, splín,
daj, nech ma trápi cudzí bôľ,
viac než ten vlastný ...
a v svojom kraji, rodnej vlasti -
pomáham tvoriť dejiny,
pre dobro celej krajiny.
Nech celkom jasne vidím cesty,
nech budujem ich ako chrám-
pre správne veci, dobré zvesti
kus svojho srdca, seba dám.
Kde iní končia, hádžu flintu,
ja hľadám možnosť, nápad, fintu,
skúšam a znova začínam,
a neopúšťam trpiaceho,
snáď jediná , no zďaleka nie sama,
veď Tvoja najvzácnejšia dlaň
na mojom pleci, v hĺbke srdca,
hladí a zohrieva ma,
nuž s vľúdnou tvárou zostávam.
V najťažšej chvíli beznádeje,
daj, nech sa deje, čo sa deje,
nech nepomyslím na seba.
Vďaka za schody do neba...
Zuzana Fabianová
