A nikto nechápe, a nikto nemá čas?
Klopkáme na dvere - prstami, dlaňami,
búšime na brány, rukami, päsťami,
kopeme do dverí,
málokto uverí,
že nám NIK neverí,
a NIKTO nechápe,
NIK z vplyvných nemá čas (?)
na tisíc (!) životov,
po chrbte behá mráz...
Milión bolestí
prečo ťa nebolí?
Ktože ťa vychoval?
Chodil si do školy?
Až budeš úbohý, bezvládny, neznámy,
jeden z tých starčekov, bez otca, bez mamy,
bez karty kreditnej,
s hrazdičkou nad hlavou,
v posteli na chodbe,
s dušičkou boľavou,
príde tá spomienka,
klopanie na dverách,
nebol si bezmocný, ani si nemal strach...
Za tisíc životov,
milión bolestí,
nečakaj, neváhaj,
a pomôž, kým tu si!
Ktosi ťa poveril,
aby si ako kráľ,
rozhodol, ochránil, pozorne načúval...
Dostal si vzácny dar – mať kľúče od dverí.
Klopeme s modlitbou, aby si uveril...
Zuzana Fabianová
